Dlho ma držala plávaná, potom som sa postupne dostal ku kaprarine, ale rovnako to pre mňa nebolo to pravé orechové. Keď som začal loviť na boilies, dostal som sa medzi nových ľudí a títo už skúšali šťastie v zahraničí a mali informácie o love kaprov a sumcov. Postupne som sa dozvedal o talianskom Páde a Španielskom Ebru a bolo len otázkou času, kedy sa tam vydáme, pretože kto ma pozná, vie, že nemám problém s cestovaním.
V roku 2001 som pracoval v Českej republike a tu som stretol jedného človeka, ktorý už na Ebru bol a ja som s otvorenými ústami počúval tie jeho skúsenosti a poznatky.Slovo dalo slovo a na jar roku 2002 som sa prvýkrát dostal na Ebro, kde sme na spodnej priehrade chytali kapre, sumce, zubáče. V tej dobe to bol naozajstný raj, čo sa rýb týkalo. Postupom času sa o tomto revíri písalo viac a viac a s týmto následne stúpala aj návštevnosť tejto krásnej rybárskej Mekky. Následne tu začali ustávať zábery od rýb, revír navštevovalo čoraz viac a viac ľudí. Preto sme sa jedného krásneho dňa vydali na výlet proti vode a takto sme zistili, že je tam ďalšia priehrada, na ktoré sme postupne narazili na rybárov, od ktorých sme dostali typ na kemp a bolo rozhodnuté, že budeme skúšať svoje šťastie na hornej priehrade. Na jeseň roku 2004 som tu zažil búrku pri ktorej išlo o život a ja som sa modlil, aby už skončila, ale po nej začali loviť snáď všetky sumce v priehrade a ja som do tej doby ešte nikdy taký koncert sumčieho pukanie nezažil.
Dával som prednosť lovu s vábničkou, ale cez noc v zátokách sme vyvážali bójky na sumca, pričom sme si čakanie na záber krátili lovom zubáčov. To bol doslova úplný raj a balzam na dušu, čo sme si mohli viac priať.
Raz som si doviezol so sebou pijavice a to bol magnet ta tých mojich slizkých kamarátov, zaklopal som párkrát a už som zdolával rybu. Myslím, bolo to na jeseň v roku 2005, keď som po pár dňoch už nechcel loviť sumca a preto som sa začal venovať lovu zubáčov.
Ale nie zakaždým sa tak darilo a stalo sa, že sme s kamarátom doslova vyhoreli ako papier, pričom sme jednu výpravu neboli pre silný víchor ani na lodi. Túto situáciu sme využili na zmapovanie revíru a na jeseň sme boli zase o nejakú skúsenosť bohatší. Zistili sme kde sú ďalšie obchody, kempingy, čo sú skúsenosti na nezaplatenie a ktoré veľakrát ovplyvnia Vašu ďalšiu výpravu.
V roku 2006 som prvýkrát navštívil rieku Pád (Po) v Taliansku. S trochou informácií som sa vydal s kamarátmi na túto krásnu rieku. Aj keď sme dohromady nič nechytili pre veľké množstvo vody v rieke a pre neustávajúce dažde. Tento neúspech nás však neodradil a už pri spiatočnej ceste som v duchu plánoval, kedy sa na túto nádhernú vodu opäť pozriem. Mám na mysli hlavný tok, pretože kanály ma nijako nenadchli. Pri veľkej vode skúšam chytať na "malom Páde". Postupom času, ako na Ebru, tak aj na Páde, v tejto modernej dobe, čo sa čoraz viac ľudí dostáva za hranice, nie je pre nikoho už problém sa dostať na tieto krásne vody. Stretnete tu rybárov rôznych národností a s tým začínajú pomaly, ale iste vznikať problémy , po ktorých sa nemôžeme nijako diviť, že sa miestny na nás pozerajú cez prsty. Vznikajú tak rôzne zákazy a obmedzenia, za ktoré si v mnohých prípadoch môžeme sami a to nebudem písať o neporiadku. Kto na tieto revíry jazdí, vidí to sám. Na druhú stranu je všetko zlé na niečo dobré. Niekto sa riekou sklamal a na rieku zanevrel, ale ja som bol a doteraz som doslova ohromený, podstatne viac než Ebrom aj keď žiadne trofejné úlovky z rieky som doposiaľ nemal. Pri jednej výprave sa však môjmu kamarátovi podarilo uloviť sumca cez 100 kg a keď si to "hrozné zviera" spätne vybavím, spomeniem si na to, ako som ho držal pri boku loďky a volal som na ďalších rybárov, nech mi prídu okamžite pomôcť, tak mám vždy pred očami, onú monštruóznu sumčiu hlavu.
Častejšie sa dostanem na Pád. Je to podstatne bližšie ako na Ebro. Doma mám veľmi ohľaduplnú, tolerantnú a môjho koníčka chápajúcu priateľku, ktorá občas na ryby vyrazí so mnou, čo mám najradšej, pretože ja sa môžem naplno venovať rybám a ona si pekne užíva odpočinku na slniečku, pričom pripraví nejakú "" mňamku "", čo prajem poznať aj ostatným rybárom. Tento rok som mal bohatý na úlovky sumcov. Podarilo sa mi chytiť niekoľko sumcov s dĺžkou cez dva metre ak tomu ešte niekoľko krásnych kaprov. Zoznámil som sa s niekoľkými novými ľuďmi. Na rybách je dobrá partia jedným z predpokladov úspechu - to mi zaiste potvrdí každý. Tiež som sa zúčastnil z jedným kamarátom z Českej republiky ďalšieho ročníka pretekov v love sumcov na Slovensku, kde sme síce žiadneho sumca nechytili, ale na bójku s nastraženým karasom sa chytila krásna šťuka.
Z toho, čo tu píšem jasne vyplýva, že rybárčina je mojím celoživotným koníčkom, k tomu mám tolerantnú priateľku a rodinu a preto sa môžem kedykoľvek vydať v rámci svojich možností na skutočný lov sumcov, tak ako som sa nedávno vrátil z Ebra. Na Ebre som bol s kamarátom Pepom, s ktorým som sa zoznámil cez rybársky server, pričom sme sa párkrát stretli a následne naplánovali výpravu na Ebro a kde nám dali sumce poriadne zabrať s ohľadom na množstvo rýb a ich hmotnosť. Pepa na Ebre nikdy nebol a informácie čo mal z rôznych článkov, sa podstatne líšili od skutočnosti. Nie je nad to, keď si každý všetko overí a vyskúša na vlastnej koži. Po úmornej ceste sme dorazili na vopred vytypované miesto, ktoré som objavil pri jarnej výprave. Postavili sme tábor a ešte pred zotmením sme zaviezli bójky na štyroch prútoch, pričom do rána boli vyvezené bójky premenené v štyroch sumcoch. Pepa z toho bol ako v rozprávke, ešte teraz vidím jeho obrovskú radosť a ako sa samým šťastím doslova rozplýval, pričom zábery od sumcov stále prichádzali jeden po druhom a to aj cez deň. Potom sme vybrali miesto na kapre a toto sme zakŕmili peletami. Tretí deň po zakŕmení prišla prvá jazda na môj prút, kedy ryba vyvinula až neskutočne silný ťah, keď som si už začal myslieť že to môj Greys nevydrží, pričom som následne rybu ešte vo vode stratil vinou prasknutej náväzcovej šnúry, teda neviem či to bol kapor či sumec. Po odtrhnutí ďalšie ryby sme zmenili miesto a zakŕmili sme v jednom vracáku pri brehu a dúfali, že tam nenabehnú sumce a nebudú nám z kŕmneho miesta "vysávať" pelety. Po ďalších niekoľkých hodinách lovu sme spoznali, že naše rozhodnutie bolo správne, pretože kapre začali "jazdiť". Pričom niektorý z nich, mal aj cez jeden meter dĺžky. Medzi lovom kaprov nás pomaly, ale iste vysiľovali sumce a po štyroch dňoch sme vyvážali na sumca prúty už len v noci. Až keď sumce "odjazdil" všetky nastražené prúty, tak až potom sme privážali nové nástrahy.
Za našu výpravu sa nám podarilo chytiť 22 sumcov, z ktorých 9 bolo cez dva metre, niekoľko krásnych kaprov z ktorých najväčší mal 104 cm, Pepa si splnil svoj sen a ulovil "sumíka" 216 cm ak tomu ešte jedného 203 cm. Výpravu sme pôvodne plánovali na 11 dní, ale po 8 dňoch vyčerpávajúceho rybolovu sme došli k záveru, že nám to už stačí, zabalili sme veci a s pocitom vydarenej výpravy sme odišli domov.
Teraz, niekoľko dní po vydarenej výprave, s odstupom času, sa už nemôžem dočkať jari až vyrazím na ďalšiu výpravu. Priateľka mi stále hovorí, že som tam mal zostať a počkať rovno do jari, Ešte že mám veľa fotografií, ktoré môžem prezerať a pri dlhých zimných večeroch spomínať na ten krásny rok, čo som prežil. Vám všetkým želám, aby sa splnil aj Vám váš sen, prinajmenšom ako mňe.
Luboš
