Muškárenie, kaprarina, prívlač, rybolov

Začiatky boli ťažké, ale veľmi pekné. Zaobstaral som si jednu menšiu knižku o muškárení, ktorú som našiel u nás v rybárskych a xkrát ju celú prelistoval až som ju poznal naspamäť. Postupne som získaval informácie aj z internetu ale stále mi chýbala nejaká slovenská muškárska stránka. Existovala stránka www.ryby.sk a v nej aj čisto muškárske fórum ale nebolo to ono. A tak som bol veľmi rád keď sa rozbehol projekt SK Muškár.... Po registrácii som zistil že medzi členmi tejto komunity sú aj dvaja chalani zo Žiaru nad Hronom. Jeden policajt, ktorého som spoznal až neskôr no a potom Ďuro, ktorý sa práve vrátil naspäť do rodného mesta z Bratislavy.

Ďuro jazdieval na kajaku a vďaka tomuto športu precestoval mnoho krajín Európy. Myslím že mnohé z týchto slovinských, tureckých či gréckych riek ktoré splavoval sú tiež tutovými miestami pre muškárov. V Bratislave rozbiehal úspešný biznis s vaňami a začínalo sa mu dariť. Potom však prišli nečakané zdravotné problémy s obličkami a diagnostikovali mu veľmi zriedkavú chorobu– Jeho rodičia si po neho prišli do Bratislavy aby ho doniesli na rodné stredné Slovensko. Bol odkázaný na ich pomoc, pretože v najhorších chvíľach nedokázal prejsť pár metrov po vlastných. Niekoľko týždňov či mesiacov strávil v Banskobystrickej nemocnici. Bol veľmi slabý ale zotavoval sa. Ak si dobre pamätám z rozprávania, tak práve v Bystrici sa stretol s Peťom Dobríkom, spolužiakom zo strednej školy z Liptova, a ten mu odhalil tajomstvo muškárenia. Po určitom čase, keď bol na tom zdravotne lepšie sa presunul do Žiaru kde býval s mamkou. Musel však pravidelne, každý druhý deň absolvovať niekoľkohodinovú dialýzu. Napriek týmto zdravotným ťažkostiam bol večne vysmiaty a na verejnosti nedával najavo aké veľké má zdravotné problémy... Napísal mi ako prvý. Vymenili sme si niekoľko takých klasických správ typu kto sme, čo sme a dúfal som že sa niekedy stretneme aj osobne a budem mať prvého muškárskeho parťáka.

O pár dní neskôr, v sobotu, mi opäť napísal, vraj či nepôjdeme pohádzať na Hron. Bola ešte studená jar a vyššia voda a vedel som že chytíme ak tak len „uka“ ale reku, aspoň sa stretneme konečne osobne. Ďuro bol vlastne prvý človek, s ktorým som si dohodol takéto „rande“ naslepo cez internet. Keď som prišiel k Hronu, už ma tam čakal o 12 rokov starší chalan a po tých dvoch troch hodinkách ktoré sme spolu strávili som sa vracal domov s príjemným pocitom. Postupne som Ďuriho zorientoval na žiarskych revíroch, zoznámil som ho so známym ktorý vlastnil rybošop a učil ho muškárske základy a veci, ktoré som si za tie dva roky stihol osvojiť.

S Ďurom som postupne spáchal svoju prvú výpravu za bešeňovskými pstruhmi, chytil som svoju prvú šťuku, videl som prvýkrát naživo zubáča (chytil ho Juro), prvýkrát som strávil celú noc pri vode a absolvoval tak celonočnú rybačku, vzal ma na muškársky pretek...

Napriek relatívne krátkej dobe, čo sme sa poznali som s ním zažil veľa svojich rybárskych „poprvé“.

Jeden z najkrajších zážitkov mám z Ružinej, kam sme sa na jeseň vybrali na dravce. Mal sa k nám pridať aj jeden zo spoluzakladateľov stránky skmuskar.sk Peťo Dobrík a tak som bol celý večer a aj ráno pred odchodom veľmi vzrušený a plný očakávaní. Dovtedy som dravce viac menej nechytal, lebo som nemal s kým. Ja s Ďurom sme dorazili k vode o pár hodín skôr a Peťo nás po telefóne poveril úlohou nachytať nástrahové rybky. Ako správny muškár som najprv skúšal voľačo vysušiť na pokojnej septembrovej hladine. Skákali mi menšie bolene do 30 cm, keď mi to potom Ďuro zatrhol s tým že potrebujeme nejaké menšie beličky a plotice. Človek by nepovedal aký je niekedy problém nachytať tieto rybky. Trvalo nám hodnú chvíľu kým sme zistili ako na miestny drobizg a kýblik s vodou sa pomaly napĺňal. Ako sme tak chytali, obidvaja na bič a červíky, Ďuro sa presunul do jednej menšej zátoky kúsok odo mňa. Vo vode bolo dosť rastlín a plaváčik umiestnil hneď vedľa na voľnú hladinu. Po nejakej dobe som len počul ako kričí aby som dobehol aj s podberákom. Hladina adrenalínu prudko stúpla a trvalo mi kým som zistil kde vlastne podberák máme. Ono to bola vlastne aj smola, že som ho nakoniec našiel.... Dobehol som k Ďurovi a ten mal už kúsok pri brehu krásneho lieňa. Je pravda že my, rybári s odstupom času uloveným rybám pridáme nejaký ten centimeter hore dole (väčšinou hore) ale keď mám úprimne povedať, ten lieň mal cez pol metra ako nič. Lieň už ležal polkou tela na piesku, na plytčine pri brehu. V tom momente mi v hlave prebleskla otázka ako lieňa podobrať, keďže to klasicky odspodu nešlo a do rúk som ho zbytočne nechcel chytať. Reflex lovca a strach z prípadnej straty ryby hneď zapracoval a ja som použil akýsi motýľkársky útok v štýle pána Castlepoola z filmu Winnetou. Neviem či bol mojim zákrokom viac prekvapený Juraj alebo lieň. Každopádne lieňovi rýchlo došlo, s kým má tú česť. Prudkým pohybom chvostovej plutvy sa podhrabal popod podberák a v sekunde bol preč. Nepamätám si čo presne mi na to povedal Ďuro ale viem, že niekoľko minút sa šúľal na zemi od smiechu. Ono keby to sleduje niekto nezainteresovaný, myslím že tiež by ho to pobavilo.

Keď sa k nám podvečer pridal Peťo, všetky nástrahové rybky plávali hore bruchom. Ešteže sa stihol zastaviť cestou na ramene Hrona a tak sme mali aj voľačo živé. Do obeda druhého dňa sme nechytili už nič. Po výlete a návrate do Žiaru začala medzi Jurovými kamošmi a našimi spoločnými známymi kolovať historka o motýlkárovi Kubovi, ktorú vedel Juro výborne podať. Vždy keď si na to spomeniem, musím sa usmievať. Ďuro bol veľmi vytrvalý, čo sa týka rýb.

Raz sme na jazere hádzali nejaké dve hodinky bez akéhokoľvek kontaktu s rybou. Pravdu povedať, začínal som byť nervózny a štvalo ma že ryba nejde. Bola to jedna z Jurových prvých muškárskych vychádzok a tak mu hádzanie so šnúrou ešte robilo problémy. On si však úplne v pohodičke hádzal svojich 10 metrov a všetko si to vychutnával. Hody, prácu so šnúrou, udicou, výmenu a naväzovanie mušiek, samotný lov. Nakoniec vytiahol niekoľko dúhakov a ja som ostal až do konca s nulou. Vtedy som pochopil že psychika robí pri rybách veľmi veľa a už sa u mňa podobná situácia niekoľkokrát opakovala. Proste ak človek nechytá v pohode a neužíva si to všetko okolo tak veľakrát odíde od vody bez záberu.

Práve som bol v maturitnom ročníku keď sa Juro začal venovať aj lovu na boilies. Mnoho večerov trávil pri pípakoch na rybníku. V máji po maturite mi vybavil brigádu v „našom“ rybošope kde trávil v poslednej dobe taktiež veľa času rozprávaním s majiteľom Norom. Na ryby sme posledné mesiace spolu veľmi nechodili, keďže mňa kaprárina nebavila. Za to som sa chystal na prvú výpravu za lipňami. Niekoľko dní pri Čiernom Váhu ubehlo ako voda a svojho prvého 10 cm lipníka som ovoniaval, v snahe zacítiť vôňu tymianu. Necítil som nič.

Po návrate a pár dňoch strávených v obchode sa u nás zastavil Jaro, jeden z mála žiarskych muškárov a pýtal sa prečo som mu nepovedal, že Ďuro leží v nemocnici v Bystrici. V tom momente som sa cítil ako ovalený. Jaro mi vysvetlil že Ďurovi v piatok keď stanoval s chalanmi pri Hrone volali z nemocnice, že majú pre neho darcu obličky. Nasledoval rýchly prevoz do Banskej Bystrice a na druhý deň ráno operácia.... Volal som mu ešte v ten deň čo mi to Jarko oznámil. Juraj bol pár dní po operácií a ja som mu zvestoval správy z Čierneho Váhu. Po telefóne sme už spriadali plány na našu spoločnú lipňovačku a tešil sa, keď som mu povedal že hneď ako to bude možné sa spolu vyberieme na Čierny Váh.

To miesto som si na prvý pohľad zamiloval a vedel som že Ďurovi by sa tiež okolitá príroda páčila.

Nikdy som si nemyslel že tento náš telefonát bude posledný. O pár dní keď som sedel v aute na ceste do Čiech, zvonil mamke, ktorá sedela vzadu telefón. Po tom čo zložila sa rozplakala, bola však naďalej ticho. Otcovi naznačila nech ma za volantom vystrieda a tak sme si tesne za hranicami menili miesta. Po tom čo nabrala odvahu mi vysvetlila čo sa stalo. Jurajove telo bolo po operácií oslabené ale zotavoval sa a darilo sa mu dobre. Asi po dvoch týždňoch od transplantácie sa však objavili pooperačné komplikácie a Juraj dostal zápal pľúc. Lekári nemohli kvôli novej obličke nasadiť žiadne lieky.... Nadránom predposledný júlový deň, v nemocnici vBanskej Bystrici zomrel....

Tento článok som začal písať už niekoľkokrát, no vždy som po pár riadkoch musel prestať. V poslednej dobe som však mal pocit, že už je čas napísať niekoľko viet o skvelom človeku, ktorý ma veľa naučil. Kvôli chorobe, ktorá zmenila a výrazne ovplyvnila jeho životné plány sa musel vzdať mnohých obľúbených vecí. Po niekoľkých ťažkých mesiacoch našiel veľkú radosť ale aj mnoho iného práve v rýbarčine a práve pri jazerách a riekach zabúdal na svoje problémy. Týchto pár odsekov by malo byť akousi spomienkou na mladého chalana, ktorý si užíval život naplno aj napriek zdravotným ťažkostiam, ktoré mal.

Dnes 28,03,2012 by sa bol Juraj Gábriš dožil presne 35 rokov...