Ráno som sa vybral z tábora dolu riekou ale s rybou som sa nestretol. Ležím pri jednej skale, čítam knihu, okolo mňa sa potulujú skupiny pižmoňov. Rátam ich, takto na pohľad ich je viac ako 70 kusov. Jedno chlpaté, veľké asi ako prasa mláďa si ma zvedavo prezerá v spoločnosti svojej matky, ktorá sa spokojne pasie a nedá sa vyrušovať mojou prítomnosťou. Odrazu sa však zjaví jeden veľký býk, komótne prikročí k nám a následne sa otočí ku mne.
Je vidno, že nechápe čo presne som, možno si myslí, že vidí kameň alebo trs trávy, v každom prípade som vzbudil jeho záujem. Knihu zavriem, pripravím si fotoaparát, nafotím fotky o hrbatom, starom samcovi pižmoňa. S ovisnutou hlavou sa približuje ku mne, začínam sa obávať, spomeniem si na videá, ktoré som videl na internete o samcoch , ktoré si ochraňujú svoje územie. Vzdialenosť medzi nami sa skracuje, na útek už niet času, radšej volím taktiku nehybnosti. Zvolená taktika sa neosvedčí! Býk sa stále približuje, už niet medzi nami ani 5 metrov, cítim, že musím niečo urobiť. Bleskovo vyskočím a skryjem sa za skalu. Býk sa zastaví, civí na mňa, evidentne nechápe čo sa deje. Porozmýšľa trochu a odkráča.
Sme v západnej časti Grónska, kúsok nad polárnym kruhom, v národnom parku Paradise Valley, ktorý spadá pod dedičstvo UNESCO. Muškárenie v Grónsku môže začať. Mikroklíma vysokých hôr obkolesuje údolie a chráni jedinečné, mnohoraké kultúrne pamiatky inuitov, s nedotknutým prírodným prostredím a divou zverou, bez akéhokoľvek ľudského dotyku. Prístup je ťažký a únavný, dostať sa dnu je možné len pešo, pristátie vrtuľníka a lietadla je zakázané. My sme sa predsa vypravili sem na artic – char, na koniec sveta, na rybačku.
Tento sťahovavý sivoň, ktorý sa podobá na lososa je obyvateľ severných území. Cíti sa najlepšie v najstudenších podmienkach, úplne na severe kde už nežije ani jeden druh sivoňa. Menšie kusy je možné nájsť aj v miernejšom pásme, ale tie naozaj pekné kusy sú severnejšie, na územiach kde človek už nechodí. V lete sa premiestni na trenie do riek, po trení však neuhynie, vráti sa späť do mora. Jeho telo je čepeľovité, na bokoch sploštené, nie je valcovité ako telo pstruha. Pôvodne je striebornej farby s olejovo-zeleným chrbtom, samce sa však vyfarbia, ich telo hýri oranžovou a červenou farbou. Ich biele plávacie lúče poskytujú impozantný pohľad. Ich športovú hodnotu objavili veľmi skoro, predovšetkým na území severnej Kanady, lovia ich predovšetkým tam. Sú dobre loviteľné klasickou prívlačou i muškárením, je pravda, že za horibilné ceny.
Sivoň severný
Muškárenie v Grónsku a naše plány
Na cestu sme sa vybrali traja. Plán je, že v teréne budeme 3 týždne, zariadili sme sa na úplné samozásobovanie a jedálny lístok sme založili na rybách. Naše možnosti sú limitované, popri 20 kg výbave máme 8 kg príručnú batožinu. Počas mesiacov príprav som si nespočetnekrát premyslel naše možnosti. Všetko musím niesť na chrbte, preto sa nesmiem zmýliť v tom čo si zoberiem na cestu. Popri rybárskej výbave sa do batožiny dostane dobre osvedčený technický odev. Základné potraviny si zaobstaráme doma, potravu stavanú na ryby a hríby si spestríme korením. Ako bezpečnostnú zálohu máme ryžu, polievkovú kocku, dve salámy a niekoľko balení cestovín do polievky. Fotoaparát, kamera, GPS a satelitný telefón tvoria technickú časť, proti divej zveri sme sa poistili klaksónom a signalizačnými svetlicami. Toto je to pravé muškárenie v Grónsku.
Po ceste s viacerými prestupmi a lodnej ceste nás náš človek vysadí pri rieke s prudkým prúdom. O tri týždne si nás vyzdvihne na tom samom mieste. Aklimatizujeme sa jeden deň, oddychujeme, lovíme ryby pred veľkou pešou túrou.
Túra tundrou
Na druhý deň sme sa vybrali na cestu. Sledujeme cestu na úzkej úžľabine popri rieke, ktorá pramení z väčšieho jazera. Terén je ťažký, postupujeme veľmi pomaly. Je to skalnaté územie, ktoré sa strieda s čľapkajúcimi, ostricovitými močariskami. Je to zabárajúci sa, rašelinový terén. Sú tu rôzne drobné potoky. Ťažký plecniak a terén nás unavuje, musíme sa viackrát zastaviť než sme si mysleli. Robíme si krátke prestávky, plecniaky si nedávame dole. Viac ako 10 hodín nevládzeme denne napredovať, do stanu padáme polomŕtvy. Opustiac jazerá sa dostávame na sedlo vrchu, na jeho druhej strane sa dostávame na začiatok údolia. Je tu stále viac divej zveri. Najmä skupiny pižmoňov, zajacov, ale sleduje nás aj jeden malý osamelý sob. Pobieha okolo nás, jeho rodičov možno zajali poľovníci. Do údolia sme sa dostali na ďalší deň, premiestňujeme sa smerom dole popri rieke na tenkom priesmyku. Pešia túra sa mi znenávidela už teraz na začiatku výpravy na celý život. Namiesto plánovaných dvoch dní sme prišli na naše miesto až po troch dňoch. Na malom ostrove si postavíme tábor, kríky trpasličej vŕby nás chránia pred stálym vetrom. Okolo ostrova v prúdiacich ramenách plávajú menšie skupiny sivňov, chytiť niečo na večeru nie je pre nás problém.
Naša cesta viedla cez prekrásne územia
Ťažkosti rybačky
Rybačka sa vydarila úplne inak ako som sa na ňu pripravoval. Čítajúc referáty, pozerajúc fotky som sa pôvodne chystal na dve možné situácie, na streamery a mušky. Uviazal som veľa streamerov, zobral som so sebou lososové mušky a viaceré imitácie rakov. Čo sa týka o svete hmyzu žijúcom na ostrove som nenašiel žiadne informácie, preto som tápal v tme. Pripravil som si aj veľké suché mušky. No z týchto nefungovalo nič. Ryby neprejavili o ne žiadny záujem. To pekne sťažilo rybačku, po prvých neúspechoch som si myslel, že rybačka je nemožná. Tieto ryby sa vôbec ničím neživili, v ich útrobách nebolo vôbec nič. Jedine v menších rybách, ktoré vážili okolo pol kilogramu a nevyplávali na more bolo niekoľko drobných potočných lariev. Časom som prišiel na to, že ktoré mušky fungujú na tejto vode. Následne niekoľkými nymfami, modrými mokrými muškami sa dajú pekne chytiť naše vysnívané ryby.
V prvých dňoch na rybačku som používal 0,20 mm vlasec ale po niekoľkých dňoch som zjemnil na 0,18 mm aby som sa dostal k záberu. Zápas sa tak stal naozaj vyrovnaným, pretože tieto ryby žili v mori, mali veľkú silu a veľmi zápasili. Popri tenkých vlascoch bolo treba predĺžiť i dĺžku nadväzca, z obvyklých 9 stôp na dĺžku 12-14 stôp. Chceli len totálny dead drift (voľne pohybujúce sa), ak sa šnúra troška napla a potiahla sa nymfa, už nemali záujem o nástrahu vo vode. Popritom si ešte silno vyberali, len máločo sa im zapáčilo.
Mal som pri sebe len 1 krabicu nymfy, vo väčšine zaťaženú. V plytkej, zarastenej vode okamžite pozbierali riasy, nemohol som ich použiť. Nakoľko ryby boli nahusto zhromaždené, bolo veľa vonkajších záberov, avšak malá nádej na to, aby som chytil lepšiu rybu. Čo ich však divo iritovalo to bola rotačka, divo na ňu útočili. To bol náš prostriedok, ktorým sme chytali ryby, skoro každú rybu sme s ňou ulovili. Veľkosť č.4, strieborná Mepps Aglia, s červenou a žltou perlou brala všetko.
Priemerná hmotnosť bola medzi 1 – 2 kg, olejovo-zelená, striebristá, samička sivoňa. Naši obľúbenci boli väčšie oranžovo-bordové samce, skúšali sme ich vyselektovať. Naše najväčšie ryby boli medzi 70-75 cm, ale videli sme aj 5-6 kilové brutálne ryby. V posledných dňoch som chytil jednu červenú, 80 a viac centimetrovú rybu v jednej kamenistej zákrute. Po dlhom skúšaní sa mi podarilo chytiť jednu veľkú s modrou marabu nymfou. Ryba ďaleko zaplávala, skákala a obchádzala kamene. Skoro pol hodiny som ju zdolával, skúšal som ísť za ňou, brodil som sa od jedného brehu k druhému. Ryba mala rutinu, cielila ku koreňom, medzi kamene a nakoniec sa zachytila medzi dve skaly a pretrhla tenkú šnúru.
Toto sme videli v polárnych okuliaroch
Život v údolí
V údolí sme žili tak ako keby sme táborili. Zvieratá tu žili celkom nerušene, ani sa veľmi od nás nebáli. Pižmone po ránach prichádzali na ostrov kde sme bývali, zo stanu sme počuli ich krochkanie. Stalo sa i to, že nám vytiahli kus trávy spod hlavy na druhej strane stanu. Pásli sa na brehu rieky, chladili sa vode, jednoducho to bol fantastický pocit pohybovať sa ich tesnej blízskosti. Boli sme uprostred obdobia ich pelichatenia, z kríkov ako aj z kameňov visela všade ich srsť. Sobov bolo pomenej, oni nás nepustili bližšie. Ich parohy ležali všade naokolo, z nich sme si urobili ohradu okolo tábora. V Grónsku si ich neudomácňujú ako v severnej Európe, oproti tomu na nich však poľujú a predávajú ich mäso. Zajacov sme videli tiež vo veľkom množstve, polárna líška sa pravidelne potulovala v našom tábore, zobrala nám ustavične hlavy rýb, jednoducho nás sledovala a čakala na potravu, ktorú ľahko ukoristila. Mala čiernu alebo striebrosivú farbu a prekvapivo tenké telo, s milým pyskom. Nakoniec si na nás už tak zvykla, že by sme ju vedeli chytiť hoci aj rukou. Báli sme sa veľmi od komárov, v krátkom letnom období sa nehorázne rozmnožia, počuli sme o nich mnoho nepríjemných príbehov. Kvôli studeným nociam sme sa však stretli len s dvomi skľúčenými exemplármi. Bol však jeden druh muchy, menšieho vzrastu so škvrnitým krídlom, ktorá nám znepríjemňovala život. Jej vpich nebolel, zvyčajne sme si to ani nevšimli keď nás pichla, avšak v noci sme sa ale oškrabali na pľuzgiere. Nechápali sme účinok pichnutia sme cítili len večer. V Paradise Valley sme strávili 10 dní, počas toho sme nestretli ani jedného človeka. Mali sme konečne na všetko dostatok času, naše myšlienky sa očistili, zaujímala ich len prítomnosť. Zvyčajný spôsob života, všedné pracovné dni plné stresu sa dostali do nedosiahnuteľnej vzdialenosti od nás. Podvečer sa vzduch rýchlo ochladil, ak sme mali dostatok dreva, náš jediný program bolo zakladanie ohňa. Ako sa vzduch ochladzoval videli sme viackrát polárnu žiaru, vtedy para zamrzla na stane. Všetko sme mali limitované, jediné čoho sme mali nadostač bol čas.
Rok po našej ceste si spomínam nie na nepríjemnosti ale na nesmierny, vysnívaný pokoj, ktorý zostal v nás. Paradise Valley je našťastie dosť izolovaný k tomu, aby sa nestal pútnickým miestom rybárov a preto som si istý, že i po desiatkach rokov sa na ňom budú pižmone pokojne pásť so svojimi mláďatami.
Krajinka s kostrou
Autor článku: Anton Gyorgy
